Ako sa to naozaj stalo.
Ideme s frajerkou v električke a na jednej zo zastávok si zrazu uvedomím že električka sa zaplnila. Pozriem okolo seba a vidím jednoducho oblečenú, ale slušne upravenú staršiu pani, ktorá sa drží postojačky – volajme ju pani Tichá. Postavím sa a ponúkam jej miesto aby si sadla. Zrazu sa okolo mňa mihne červený tieň a na mieste, ktoré som uvoľnil pre pani Tichú už sedí tiež staršia pani v červenom kostýmčeku a blýskavým náhrdelníkom na tučnom krku – volajme ju Harpia (bez pani). Pozerám na Harpiu v nemom úžase ako puča z deravých teplákov. Situáciu zachraňuje moja dobrá frajerka, ktorá sa tiež automaticky postaví a prepustí svoje miesto pani Tichej ktorá je napohľad evidentne staršia od Harpie. Postojačky sa o tom čo sa stalo bavíme hneď vedľa nich a krútime hlavou. Niečo v zmysle - to sa nám snáď sníva. Aj okolo stojaci cestujúci čo mali tú situáciu ako na dlani nám dávajú za pravdu. Na to Harpia, podráždene ako osa, zareaguje, že prečo sa smejeme, že či si ona ako staršia osoba nemôže sadnúť. Razom som sa dostal do otáčok a otáčam sa k nej a odpovedám na drzovku a celkom nahlas že sa smejeme konkrétne na nej, lebo miesto som uvoľnil pre pani Tichú a nie pre ňu. Ona si čosi ešte čosi odfrlala pod nos na adresu mojej hlavy v ktorej vraj niečo nemám, načo sa jej pýtam “ako prosím ?!!” Hlava dole a odpovedá “Nič, nič...”
Čo myslíte ktorú pravdu povedala Harpia svojej rodine keď prišla domov? :)